CV
2012-2018 - TUKE Košice Fakulta umení - voľné výtvarné umenie, maľba súčasného obrazu doc. Adam Szentpétery
2016-2018 - TUKE Košice Fakulta umení - dopľnujúce pedagogické štúdium na výkon pedagogickej činnosti učiteľa umeleckých predmetov
2016-2018 - TUKE Košice Fakulta umení - dopľnujúce pedagogické štúdium na výkon pedagogickej činnosti učiteľa umeleckých predmetov
2018- ... - Galerijný pedagóg Múzeum Vojtecha Löfflera Košice
DVA PRAMENE LOMU
Kurátor: Michal Štofa
Žena, jej rodová línia, stále aktuálne rodové stereotypy ako historické dedičstvo, zvyk ako železná košeľa, znemožňujúca opustiť kolobeh vecí a poučiť sa z chýb predošlých generácií. Skrumáž preplietajúcich sa línií nekonečných spomienok starej matky, z rázovitého prostredia stredoslovenského vidieka, zozbieraná a uložená vo vrstvách kódov, formujúcich sa do farebných abstrahujúcich, povedomých tvarov.
Denisa Dováľová (1991, Lučenec) je absolventkou technickej univerzity v Košiciach, ateliéru súčasného obrazu doc. Adama Szentpéteryho. Je mladou matkou, manželkou, ženou umelkyňou žijúcou a tvoriacou v kultúrnom centre, v prostredí veľkého mesta (veľkého aspoň na pomery Slovenska), kde do veľkej miery prevláda liberálne myslenie a rodové stereotypy už iba dožívajú. Aj napriek tomu, podobne ako väčšina z nás, nemôže pretrhať rodinné či priateľské putá a vyhnúť sa svetu „stredovekej“ filozofie, plaziacej sa virtuálnymi sieťami a ústnym podaním na okrajoch civilizovanej spoločnosti či perifériách.
Základom pre autorkine abstrahujúce kompozície je rozprávanie jej starej mamy, ktorá spomína na mladosť,
či doterajší život, prežitý v „bubline“ obce Lom nad Rimavicou. Sú to príbehy, ktoré Denisa počúvala ešte ako dieťa a počúva pri každej návšteve doteraz. Orálna história rodu sa tak stala dlhodobo nadobúdanou zvukovou stopou v jej podvedomí, a slúži pri retrospektívnom zhodnocovaní v rámci terénneho výskumu kraja. Vkladaním jednotlivých príbehov do pôvodných miest ich konania, pomáha pri modelovaní a oživovaní situácie, pri formovaní mentálnej mapy o udalostiach, ktoré sa násobným interpretovaním deformovali a ich pôvodná silueta je už neznáma, no „tvorí základ pre vytvorenie nového mýtu súčasného človeka“, pravdepodobne nielen tejto
z uzavretej lokality.
či doterajší život, prežitý v „bubline“ obce Lom nad Rimavicou. Sú to príbehy, ktoré Denisa počúvala ešte ako dieťa a počúva pri každej návšteve doteraz. Orálna história rodu sa tak stala dlhodobo nadobúdanou zvukovou stopou v jej podvedomí, a slúži pri retrospektívnom zhodnocovaní v rámci terénneho výskumu kraja. Vkladaním jednotlivých príbehov do pôvodných miest ich konania, pomáha pri modelovaní a oživovaní situácie, pri formovaní mentálnej mapy o udalostiach, ktoré sa násobným interpretovaním deformovali a ich pôvodná silueta je už neznáma, no „tvorí základ pre vytvorenie nového mýtu súčasného človeka“, pravdepodobne nielen tejto
z uzavretej lokality.
Denisa Dováľová využila pri spracovávaní tohto procesu čínsku knihu I-ťing, alebo knihu premien. Je to najstarší klasický čínsky text, pochádzajúci z druhého tisícročia pred naším letopočtom. „Metaforicky popisuje kozmologické a filozofické predstavy. Sústreďuje sa na princíp dynamickej rovnováhy protikladov, evolúciu udalostí ako procesu a prijímanie nevyhnutnosti zmien.“ Podobne ako John Cage pri svojich hudobných projektoch v polovici 20 storočia, použila Dováľová túto formu pri spájaní minulosti a súčasnosti.
Hlavnými motívmi príbehov sú ženská rodová línia, vnímanie mužského a ženského princípu naprieč generáciami, historické dedičstvá ako reč, práca, hudba, spevy, hry, estetika, veselie ale aj osobné a kolektívne traumy, povery, čary či sny. Tie spracúva do maliarskych plánov, vytvára akúsi hraciu plochu, volí nástroj, ktorý určuje ďalší vývoj kompozície. Môže ním byť rovnako hod kockou, kyvadlom prípadne točiaci sa vĺčik ako ohniskový a metafyzický element. Výsledok hodov sa rovná finálnemu maliarskemu plánu. Počet hodov, počet počiatočných plánov a v konečnom dôsledku všetko čo sa v danom okamihu v čase a priestore nachádza, prenechá intuícii. Tak ako spomienky, tak aj samotná hra je vytvorením alternatívnej skutočnosti, dômyselnej inscenácie, ktorá sa stáva východiskom celého diela. Pre Dováľovú je táto hra bezpečným miestom medzi fiktívnym a reálnym.
Hlavnými motívmi príbehov sú ženská rodová línia, vnímanie mužského a ženského princípu naprieč generáciami, historické dedičstvá ako reč, práca, hudba, spevy, hry, estetika, veselie ale aj osobné a kolektívne traumy, povery, čary či sny. Tie spracúva do maliarskych plánov, vytvára akúsi hraciu plochu, volí nástroj, ktorý určuje ďalší vývoj kompozície. Môže ním byť rovnako hod kockou, kyvadlom prípadne točiaci sa vĺčik ako ohniskový a metafyzický element. Výsledok hodov sa rovná finálnemu maliarskemu plánu. Počet hodov, počet počiatočných plánov a v konečnom dôsledku všetko čo sa v danom okamihu v čase a priestore nachádza, prenechá intuícii. Tak ako spomienky, tak aj samotná hra je vytvorením alternatívnej skutočnosti, dômyselnej inscenácie, ktorá sa stáva východiskom celého diela. Pre Dováľovú je táto hra bezpečným miestom medzi fiktívnym a reálnym.
Diverzita a povaha príbehov, meniacich sa pod vplyvom času, sa vo výtvarnom jazyku autorky pretavuje
do krehkých kombinácií kontrastov, pozostávajúcich z navzájom sa prekrývajúcich, striedajúcich sa vrstiev, plôch geometrických i organických tvarov, kriviek a línií. Scény zápletiek zoomorfných figúr a „industriálnych bytostí“ sa odohrávajú na pozadí pochmúrnej oblohy, plnej hrubých ťahov gesta, ale aj v čierno čiernom plochom, surreálnom priestore alebo vo vyľudnenom metafyzickom átriu.
do krehkých kombinácií kontrastov, pozostávajúcich z navzájom sa prekrývajúcich, striedajúcich sa vrstiev, plôch geometrických i organických tvarov, kriviek a línií. Scény zápletiek zoomorfných figúr a „industriálnych bytostí“ sa odohrávajú na pozadí pochmúrnej oblohy, plnej hrubých ťahov gesta, ale aj v čierno čiernom plochom, surreálnom priestore alebo vo vyľudnenom metafyzickom átriu.
NATURÁLIE
DENISA DOVÁĽOVÁ, MICHAL MACHCINÍK, MONIKA GERMUŠKA VRANCOVÁ
DENISA DOVÁĽOVÁ, MICHAL MACHCINÍK, MONIKA GERMUŠKA VRANCOVÁ
Kurátor: Vladimír Beskid
White & Weiss Gallery uzatvára rok 2022 výstavným projektom s názvom Naturálie, ktorý predstavuje dve mladé umelkyne a jedného umelca zo silnej košickej scény. Absolvovali Katedru výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení TU v Košiciach a v tomto meste pôsobia dodnes. Okrem generačnej a lokálnej príslušnosti sa osobitým spôsobom zaoberajú otázkami krajiny, prírody, prírodnín a skamenelín. Kým hlavným médiom Dováľovej (1991) a Vrancovej (1985) je maľba, pre Machciníka (1989) sú to 3D realizácie a výskum prírodnín.
Obidve maliarky programovo volia vizuálny jazyk na hranici figuratívnosti a abstrakcie. Ich spoločným znakom sú štylizovaná krajina, čisté plochy a fragmenty prírody. U Denisy Dováľovej prevláda farebná skladba telies a zelene, ktoré slobodne levitujú v plochom obrazovom priestore (Príroda 1,3; 2020), alebo sa tu objavujú aj podivné stroje, časoprístroje či mašiny (Mechanizmus, 2016; Dedina 3, 2020). Ide o obrazové ihrisko, na ktorom autorka napriek rozptýleným a ostrým tvarom vyjadruje „zmrazenú“ harmóniu, bezčasovosť či univerzálny poriadok v malom interiéri maľby (Mechanizmus 2, 2016; Phi, 2019).
Monika Germuška Vrancová uprednostňuje modelovanie temných romantických plátien, z ktorých vystupujú detaily organických foriem, kryštálov (RNA bez života I – II, 2020), či svet tajomných vesmírnych pásiem, psychologickej nočnej atmosféry s hviezdami (Súhvezdie smrti, 2019; Solárny model, 2021). V jej maľbách ožíva „zamatová“ temnota, začarované krajiny v štýle gothic, kde sa zjavujú dlhé tiene, zobákovité lebky, nože a svit mesiaca. Ide o ekologické topografie krajiny aj mysle, v ktorých koraly, stromy, kryštály, nite či tkanivá vytvárajú nový medzipriestor úzkosti, nostalgie a osamelosti, ale aj varovný dystopický podtón zruinovanej krajiny (Skleník, 2021; Pokusy s pestovaním 1 – 2, 2022).
Michal Machciník je zberateľ a výskumník, kombinátor a archeostalker. Z putovania krajinou prináša model „postklasickej vedy“. Vznikajú tak osobité série objektov Pocta ďatľovi, v ktorých spája odliatky dutín vytvorené ďatľom, pur penu, kosti, parohy, nábojnice a pod. (Dutina, v ktorej sa utvára čas A – D, 2022). Ďalej prináša Reliéfy pre Latoura, kde kombinuje staré technické výkresy, geometrické kresby a subfosílne drevo, kosti, plastové hračky, šišky, mušle, zázvor atď. (Tvrdomer Rockwell, Subfosílny obrat; oba 2021 – 22). Vznikajú aj drobné plastiky (v spolupráci s pracoviskom SAV v Košiciach), kde sa stretávajú hrdzavé kovové konštrukcie, nájdené kosti, ďatlie dutiny (Dromedár, 2021 – 22; Jezuita v Amazónii, 2022). Machciník tak oživuje svet naturálií a vytvára nové nezameniteľné artficiálie ako v niekdajších kabinetoch kuriozít (posledná autorova výstava mala názov Wunderkammer, MVL Košice 2020).
Výstava sa koná v spolupráci s Galériou Jána Koniarika v Trnave.
(Ne)vymedzená plocha
Kurátor: Samuel Velebný
(Ne)vymedzená plocha je atlasom senzorických skúseností človeka s prostredím zemského povrchu v rámci subjektívnej autorskej skúsenosti, ktorá nevyhnutne rezonuje v kontexte poznaných kultúrnych, technologických a vedeckých schém. Cez elaborované prizmy tak do intuitívneho žánru krajinomaľby vstupujú taxonómie, ktoré v rôznych úrovniach štrukturujú cyklus malieb podobne ako svojho času kubizmus, konštruktivizmus, či ďalšie avantgardy v reakcii na nové možnosti vnímania sveta. (Ne)vymedzená plocha je syntézou viacerých rovín takéhoto štrukturovania - s odkazom na modernistické avantgardy v klasickom médiu grafiky. V primárnej rovine je cyklus rozvrstvený podľa hustoty ľudských obydlí (mesto - dedina - medzistav - príroda), v sekundárnej na základe plynutia času v rámci kalendárneho roka a v ďalších podľa empirických charakteristík prostredia – rýchlosti, teploty, dynamiky a ďalších.
Antropocentrická perspektíva, z ktorej je možné prostredie takto pomenovať a katalogizovať sa vo vizuálnom poňatí cyklu prelína so zobrazovaním ľudských zásahov do krajiny z perspektívy krajiny samotnej 12 mesiacov nie je poľnohospodársky cyklus manipulácie s technikou a úrodou, ale (hlavne) základný cyklus vzniku a rozkladu, ktorý v pozadí dominuje aj procesom ľudskej civilizácie. Pravé uhly budov nie sú len efektívnym nástrojom k tvorbe prostredia pre život ľudí,
ktorí zo svojich pravouhlých okien upierajú celý život zrak na prírodné systémy. V dehumanizovanej perspektíve, ktorej modelovanie do grafickej podoby je intuitívnou autorskou disciplínou, sú tieto pravé uhly elementom spôsobujúcim výrazne
iné lámanie vetra, zvuku, či slnka a aj keď sú v celoplanetárnej povrchovej štruktúre skôr zlomkom, než dominujúcou formou, predstavujú neprehliadnuteľnú formatívnu silu, kontrastujúcu s vlastnosťami prírodnín.
Ľuďmi vytvorené štruktúry našepkávajú každodennosti ľudského vnímania. Skombinujúc myslenie človeka a perspektívu prírody sú akýmisi heterotopiami.
ktorí zo svojich pravouhlých okien upierajú celý život zrak na prírodné systémy. V dehumanizovanej perspektíve, ktorej modelovanie do grafickej podoby je intuitívnou autorskou disciplínou, sú tieto pravé uhly elementom spôsobujúcim výrazne
iné lámanie vetra, zvuku, či slnka a aj keď sú v celoplanetárnej povrchovej štruktúre skôr zlomkom, než dominujúcou formou, predstavujú neprehliadnuteľnú formatívnu silu, kontrastujúcu s vlastnosťami prírodnín.
Ľuďmi vytvorené štruktúry našepkávajú každodennosti ľudského vnímania. Skombinujúc myslenie človeka a perspektívu prírody sú akýmisi heterotopiami.
Tri krajiny
Kurátor: Michal Štofa
Výstavný projekt „Tri krajiny“ predstavuje aktuálne podoby tvorby Denisy Dováľovej, Leonarda Leláka a Moniky Vrancovej, dlhodobo sa zameriavajúcich na reflexiu krajiny. Autorky sú absolventkami maliarskeho ateliéru Adama Szentpéteryho na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Jeho inklinácia ku geometrickej abstrakcii je popri ich spoločnej téme krajiny a ekologickom podtexte spoločným menovateľom ich prác. Tretí z vystavujúcich je študentom Ateliéru slobodnej kreativity 3D na Fakulte umení. Aj v jeho prípade je zdroj inšpirácie pre realizáciu nefiguratívnych a abstrahujúcich diel zrejmý.
V prípade Denisy Dováľovej ide o prácu s elementmi viažucimi sa ku krajine mestského typu, dnes plnej ťažkého priemyslu a strojov. Navzdory očakávaniam, nejedná sa o bezútešné, či skeptické a patetické stvárnenia krajiny na prahu ekologickej apokalypsy, ale naopak o veľmi vzletne a s ľahkosťou podané farebné „technické výkresy“, kde sa úsečky spájajú do obrysov a povedomých foriem či fiktívnych priestorov.
Leonard Lelák pracuje s obrazom dnešnej krajiny, ktorej farebné spektrum a formy sa rozšírili o farby a tvary z priemyselného a spotrebného odpadu. Plošné stvárnenie formami tak rôznorodého spektra sa stáva neadekvátnym, a tak sa Lelákove krajiny stávajú farebnou skrumážou priestorových foriem, síce organických, no vyprodukovaných umelo, človekom. Dáva tu do protikladu kolobeh života v prírode, kde dochádza k prirodzenej obnove a výmene odumretých buniek za nové a teda vzniku nového života na mieste starého, ku krátkemu a neproduktívnemu životu produktov aktuálnej ľudskej potreby.
Temné, imaginatívne a abstrahujúce krajiny Moniky Vrancovej sú formálne očistené od estetiky krajinných idýl a stvárnení panenskej prírody. V minimalistických kompozíciách je možné rozpoznať prírodné formy a štruktúry, ktoré miestami presahujú plochu obrazu prostredníctvom lokálnych farebných pastóznych nánosov. Tu Vrancová pokračuje v redukcií vrstiev obrazu „temného lesa“, ktorý bol v jej skoršej tvorbe prezentovaný priestorovo, presahmi k abstraktnému sochárstvu. Autorka tu znova otvára tému „Memento mori“ a navodzuje dojem ukončenia prírodného cyklu, bez možnosti jeho obnovy či opakovania.
Realizácia výstav autorov mladej nastupujúcej generácie je jedno z pôvodných zameraní Múzea Vojtecha Löfflera a v tejto tradícii chce pokračovať aj predmetnou výstavou v čase, keď si pripomíname dvadsiate výročie založenia Fakulty umení na Technickej univerzite v Košiciach.
V prípade Denisy Dováľovej ide o prácu s elementmi viažucimi sa ku krajine mestského typu, dnes plnej ťažkého priemyslu a strojov. Navzdory očakávaniam, nejedná sa o bezútešné, či skeptické a patetické stvárnenia krajiny na prahu ekologickej apokalypsy, ale naopak o veľmi vzletne a s ľahkosťou podané farebné „technické výkresy“, kde sa úsečky spájajú do obrysov a povedomých foriem či fiktívnych priestorov.
Leonard Lelák pracuje s obrazom dnešnej krajiny, ktorej farebné spektrum a formy sa rozšírili o farby a tvary z priemyselného a spotrebného odpadu. Plošné stvárnenie formami tak rôznorodého spektra sa stáva neadekvátnym, a tak sa Lelákove krajiny stávajú farebnou skrumážou priestorových foriem, síce organických, no vyprodukovaných umelo, človekom. Dáva tu do protikladu kolobeh života v prírode, kde dochádza k prirodzenej obnove a výmene odumretých buniek za nové a teda vzniku nového života na mieste starého, ku krátkemu a neproduktívnemu životu produktov aktuálnej ľudskej potreby.
Temné, imaginatívne a abstrahujúce krajiny Moniky Vrancovej sú formálne očistené od estetiky krajinných idýl a stvárnení panenskej prírody. V minimalistických kompozíciách je možné rozpoznať prírodné formy a štruktúry, ktoré miestami presahujú plochu obrazu prostredníctvom lokálnych farebných pastóznych nánosov. Tu Vrancová pokračuje v redukcií vrstiev obrazu „temného lesa“, ktorý bol v jej skoršej tvorbe prezentovaný priestorovo, presahmi k abstraktnému sochárstvu. Autorka tu znova otvára tému „Memento mori“ a navodzuje dojem ukončenia prírodného cyklu, bez možnosti jeho obnovy či opakovania.
Realizácia výstav autorov mladej nastupujúcej generácie je jedno z pôvodných zameraní Múzea Vojtecha Löfflera a v tejto tradícii chce pokračovať aj predmetnou výstavou v čase, keď si pripomíname dvadsiate výročie založenia Fakulty umení na Technickej univerzite v Košiciach.